Scéna.cz 

Adaptácia Tolstého „sexuálnej“ novely v Žilině

V piatok 6. mája uvedie Mestské divadlo Žilina verejnú generálku a v sobotu 7. mája 2022 slovenskú premiéru autorskej inscenácie Kreutzerova sonáta / Čia vina? v réžii Pavla Viechu, ktorá je adaptáciou Tolstého „sexuálnej“ novely Kreutzerova sonáta. Trojica mladých spoluautorov Pavol Viecha, Daniela Brezániová a Matej Feldbauer obohatili text o paralely s osobným životom manželov Tolstých. Trojicu tvorcov zaujali ich denníky, ako aj najnovšie anglické preklady noviel Sofie Tolstej, pretože Sofia sa rozhodla napísať vlastnú verziu príbehu z Kreutzerovej sonáty pod názvom Čia vina?.

Novela Kreutzerova sonáta je o živote muža, ktorého narastajúca a mučivá žiarlivosť privedie k zločinu. Postava Vasiu Pozdnyševa je rozdelená medzi troch hercov a inscenácia má napriek dramatickej téme veľa humoru založeného najmä na mužsko-ženských vzťahoch. Pozdnyševovia prichádzajú divákom vyrozprávať nielen detaily jeho zločinu, ale rovnako sa vďaka Pozdnyševovým spomienkam stávame svedkami detektívnej analýzy tragickej lásky. Všetko pod dohľadom Sofie Tolstej snažiacej sa prostredníctvom tohto príbehu odkrývať trpkosť života so slávnym spisovateľom.

Koncept inscenácie nás prenáša do Pozdnyševovej hlavy. Retrospektívne si spomína nielen na osudovú noc, kedy zabil svoju manželku, ale rovnako aj na bujarú mladosť, zaľúbenie, svadbu, medové týždne či prvú alebo až päťdesiatu tretiu hádku s manželkou. Traja herci v úlohe Pozdnyševa sú rozdelení generačne a podľa tohto aj každý z nich dominuje v inej fáze rozprávania. V mladosti je to Peter Martinček, v zrelom strede Michal Koleják a na záver Boris Zachar.
„Režisérka“ inscenácie Sofia Tolstá v inscenácii neprehovorí. Komunikuje s divákmi prostredníctvom audio nahrávok a zároveň live projekcií. Nápad „live písania“ priamo na javisku bol inšpirovaný životom manželov Tolstých. Ich vzťah bol poznačený prepojením literárnej tvorby a písaním podrobných denníkov. Tolstoj so Sofiou si ich navzájom vymieňali a odpovedali tak na obojstranné podpichnutia, zlosť alebo obavy. Sofia tak divákovi veľmi sofistikovane podsúva nepekné vlastnosti svojho manžela.

V závere inscenácie sme svedkami veľkolepého vrcholu, ktorý ma pripravený Sofia Tolstá. Chce v divákovi vzbudiť pocit, že Pozdnyševove myšlienky sú skutočne blízke jej manželovi.
Očakávala, že príbeh Kreutzerovej sonáty divákov znechutí – preto ho podáva verne, takmer dôsledne podľa skutočnej novely a len občas ho ironicky podčiarkuje svojimi poznámkami z denníkov. Plán sa však Sofii vymkne spod kontroly, čo vyústi do „súboja“ medzi manželmi. Dovolí Tolstoj Sofii konečne prehovoriť?

Sofia Tolstá po celý svoj život prepisovala manželove diela, a preto sa tvorcovia rozhodli zachovať tento charakteristický znak. Spôsob jej písma sa vyvíja spolu s inscenáciou. Najprv nám poskytne zážitok z kaligrafickej alchýmie pri tvorbe názvu inscenácie, následne sledujeme jej umenie rýchlopisu pri písaní zápiskov z denníkov, až kým sa jej predstavenie nevymkne spod kontroly. Keď Lev Nikolajevič prekazí záver inscenácie, písmo dostáva charakter hnevu a hystérie.

V celom príbehu ma dominantné miesto aj hudba. Ako vysvetľuje režisér a spoluautor textu Pavol Viecha: „Manželka Pozdnyševa je amatérska hudobníčka, hrá na klavíri a celá nešťastná udalosť vznikne z toho, že začne hrávať s nájomným huslistom. Rozprávanie sa deje v Pozdnyševovej hlave. Páčil sa nám nápad, že rovnako ako myšlienky sa vám do hlavy často dostane aj nejaký popevok, ktorý sa vám odtiaľ nevie dostať. V novele sa neustále pracuje s motívom žiarlivosti, a tak sme to vymysleli tak, že motívy žiarlivosti – Pozdnyševove emocionálne poryvy – budú s hudbou späté. Hudba v inscenácii je zaujímavá tým, že sú to všetko parafrázy na Beethovenovu Kreutzerovu sonátu. Autor hudby Andrej Majerčík je nesmierne nadaný skladateľ. Dielo analyzoval, rozobral ho a dané motívy, ktoré sa tam objavujú, sú všetko parafrázy na nejaké časti Kreutzerovej sonáty.“