Scéna.cz 

Cenný pokus o Les Misérables

Mestské divadlo Brno prišlo s novým ambicióznym projektom – tento krát s kultovým muzikálom superlatívov Alaina Boublila a Claude-Michel Schönberga Les Misérables (v londýnskej verzii). Slávne dielo utkané podľa Hugových Bedárov je všeobecne známe a azda preto vzbudzuje každá jeho scénická realizácia značné očakávania. V Brne mali pritom úlohu o to ťažšiu, že do divadelných dejín sa výrazne zapísalo bez zveličenia epochálne prvé české uvedenie v roku 1992 v súkromnej produkcii v Divadle na Vinohradoch (menej už pokus o jeho repliku z roku 2003).

Treba jednoznačne povedať, že Mestské divadlo je najživotaschopnejšie štatutárne muzikálové divadlo, ktorému dnes nezvládajú konkurovať ani zabehnuté pražské produkcie, ponúkajúce zväčša trápne atrapy muzikálového divadla. Napriek tomu sa však toto sústo ukázalo nad možnosti súboru – predovšetkým pre nedostatok interpretačných osobností. Z premiérového obsadenia svojim rolám vyhoveli najmä Petr Gazdík (skvelo vystrihnutá Valjeanova modlitba Bring Him Home) a vynikajúca Hana Holišová (Eponine), ako jediná s prirodzeným a živým prejavom, ktorý nebol na ujmu bravúrnym speváckym číslam; menej výrazne, no uspokojivo pôsobili Igor Ondříček (Javert), Markéta Sedláčková (Fantine) a Dušan Vitázek ako Marius (hoci vynechal kus textu v scéne Eponinej smrti v II. dejstve). Manželia Thénardierovci (Jan Mazák a Jana Musilová) pôsobili príliš kŕčovito a afektovane vo svojich prvoplánových karikatúrach (vokálnej rafinovanosti Jiřího Korna a Petry Janů sa ani len nepriblížili). Distonujúca Radka Coufalová vonkoncom nestačí na Cosettu, čo je obzvlášť flagrantné v predpísaných vyšších polohách postavy. Čisto ilustratívne, bez skutočného dramatického využitia, pôsobila nepočetná company (chýbala aj rozmanitejšia choreografia). Celok však podržal orchester pod taktovkou Jiřího Petrdlíka.

Problematická je réžia Stanislava Mošu, spoločne so scénou a kostýmami v programe deklarovaná ako pôvodná, hoci zjavne vychádza zo slávnej londýnskej koncepcie Trevora Nunna, scény Johna Napiera a kostýmov Andreane Neofitouovej. Je však príliš približná a popisná, nielenže bez odvahy k originálnejším postupom než aké ponúka štvrťstoročia stará divadelná estetika (pokiaľ viem, inscenačné podmienky sú k tomuto dielu dnes licencované voľnejšie, ale informácia o tom, by mala byť v programe), ale hlavne s remeselnými lapsusmi. Nová inscenácia preto bohužiaľ zostala len v rovine cenného pokusu.