Scéna.cz 

Wagner ako čestný úspech

Rozhodnutie vedenia Státní opery Praha uviesť Wagnerovho Tristana a Izoldu je, povedzme si na rovinu, prekvapujúce a problematické. Museli si byť istotne vedomí značných technických a umeleckých problémov s tým spojených – obvyklá rutinná prevádzka v tomto divadle sa totiž vonkoncom nezlučuje s požiadavkami, ktoré kladie Wagnerova partitúra. Možno mali za cieľ nasadením Wagnera bojovať práve s touto tu panujúcou a ubíjajúcou rutinou, čo by už samo o sebe nebolo málo, ale na plnohodnotnú inscenáciu to nestačí, pokiaľ si vopred nezodpovieme otázku ako a s kým túto (či akúkoľvek inú) operu hrať. Práve na to v SOP neodpovedali.

V našich končinách je síce pochopiteľné, že Wagner musí byť obsadený takmer výlučne zahraničnými hosťami, nie je však prijateľné, aby skoro každú reprízu spievala iná Izolda. A keďže tých peňazí asi nie je mnoho, ani hosťujúci sólisti prirodzene nie sú z najlepších. Na premiére hrali v titulných úlohách Leonid Zakhozhaev a Marion Ammannová. Zatiaľ čo Ammannová sa predstavila presvedčivejšou kreáciou, Zakhozhaev, spievajúc azda v miernej indispozícii, nenašiel ani zďaleka pre Tristana potrebnú silu a výraz. Amber Wagnerová (Brangäne) disponuje napriek svojej mladosti zrelým dramatickým sopránom a jej úspešne sa rozvíjajúca kariéra je veľkým prísľubom pre budúcnosť. Zmienení musia byť Richard Wiegold (Kráľ Marke) a Tomasz Konieczny (Kurwenal), obaja vládnuci plným znelým basom, u Konieczneho však so zbytočne sileným prejavom. Pri všetkých, tu lepších-tu horších speváckych kvalitách treba povedať, že hercom nie je žiaden a ak aj je, nemal príležitosť to v réžii Marcela Lombardera ukázať. Nečudo, lebo po dramaturgicko-režijnej stránke je inscenácia nedochôdča. Tvorcovia síce usilovali aspoň o vytvorenie akejsi magickej nálady (najmä vďaka hre projekcie, digitálneho kúzlenia a tylovej opony), čo však funguje len pokiaľ sedí divák na prízemí, nedošlo však k žiadnemu skutočnému výkladu, ba ani k fundamentálnemu navodeniu koncentrovaného divadelného napätia, ktoré nemohol zachrániť ani rozsiahlejší škrt v druhom dejstve.
Azda najväčšiu pochvalu si zaslúži orchester a dirigent Jan Latham-Koenig, ktorý podľa všetkého odviedol enormný kus práce, keď sa mu podarilo doviesť hráčov k pomerne presnej hre a nečakanej disciplíne. Škoda len zbytočného forte prekrývajúceho sólistov. Tunajší hudobníci dokázali, že ak intenzívne pracujú sú schopní podať výkony prinajmenšom uspokojivé, a to je vlastne úspech.