Scéna.cz 

Nekvasilova Rusalka ako bezútesné podobenstvo

Snahou Mariána Chudovského, riaditeľa Opery Slovenského národného divadla, je konfrontovať domácu réžiu s tou českou a zahraničnou; inscenovanie Dvořákovej Rusalky logicky zveril tvorivému týmu Jiřího Nekvasila a Daniela Dvořáka, ktorý sa tak po prvý raz uviedli na Slovensku.
Nekvasil v Rusalke znovu objavil inšpiráciu a vytvoril tak hádam svoje najlepšie dielo posledných rokov. Hoci vidno – priznanú – znalosť koncepcií Pountneyho i Carsena (v bulletine prekrsteného na Crastena!), ide celkom osobitou cestou. 1. dejstvo je koncipované – celkom podľa scénických poznámok – ako „palouk na pokraji jezera, kolkolem lesy, měsíc svítí, na staré vrbě, jež se sklání k jezeru, sedí Rusalka, smutně jsouc zamyšlena.“ Vidno ale, že to je čudný les. Starobylé ihličnany sa príkro nakláňajú nad hladinu a naznačujú, že je to svet, s ktorým to je nahnuté, ktorého zánik je snáď neodvrátiteľný. Nadôvažok naddimenzovaný oranžový mesiac pôsobí dojmom nejakej atómovej katastrofy. Do tohto idylického sveta zjavne vtrhol človek, na scéne v podobe Princa – celebrity, ktorú nasleduje skupinka pätolízalov s fotoaparátmi v rukách. Ak by sme i motív „narušenia idyly“ našli u skladateľa s libretistom, Nekvasil s ním pracuje omnoho násilnejšie, hrubšie. Dobu, posadnutú kultom vizuality, patrične prezentuje videokamera v princových rukách. On už nestojí o Rusalku, je posadnutý jej obrazom. Tušiť, že tak ako ona neprežije dotyk človeka (a prežiť ho ani nemôže!), neprežije tento kontakt ani príroda.

Unesené Princove slová (Vím, že jsi kouzlo, které mine a rozplyne se v mlžný rej...) patria nielen Rusalke, ale celému jej spoločenstvu, ktorého zánik je už neodvrátiteľný. Režisér výjav výtvarne štylizuje ako obraz, a skutočne, v 2. dejstve visí doslova tento obraz na zámku. Lež aký to zámok?! Postavený len z chladného kovu, z ktorého miestami vykúka bláznivá oranžová, ktorá je akousi farebnou témou inscenácie, kontrastujúcou kovovému lesku a pripomínajúcou bláznivé hi-tech à la Star trek. Človek skrátka nahradil svet idyly svetom absolútneho odcudzenia v ničnehovoriacom chladnom interiéri 21. storočia, žiadna rozprávka. Spomienku na prírodu tvorí len jej olejomaľba. Kľúčové je 3. dejstvo, kedy Rusalka zistí, že svet človeka pre ňu nie je. Bohužiaľ sa už nemá kam vrátiť. Rozprávka dnes už nie je možná (rovnako ako prestáva existovať príroda, lebo na mieste lesa je dnes len skládka) – hroziaci to prst postmoderného skepticizmu (isto by sme našli paralely k Barthesovi i Baudrillardovi). Rozprávkové postavy sa tak musia brodiť odpadkami a utiekať sa k marihuane. Na smetisku ale leží pohodený aj obraz lesa z 2. dejstva. Nenápadne sa na ráme blyští kovová ceduľka „east-west media“ – nefunguje už príroda ani ako reklamný artefakt? Nestoja títo ľudia už ani o jej obraz, že sa ocitol v smetiach? Nakoniec Rusalka vytvorí okolo mŕtveho Princa kruh z dvanástich kahancov – azda zbytočný efekt alebo predsalen odkaz, že nás z tejto globálnej kataklizmy nevytrhne ani Európska únia? Ako chápať slová Vodníka „Pomstím se, pomstím, kam říš má dosahá!“?
Dôležité je, že pri maľbe veľkého plátna, nepodcenil režisér ani drobnokresbu a herecké vedenie postáv. Menej výrazne u Matyášovej (Rusalka) a Lehotského (Princ), viac u Malachovského, ktorý je Vodníkom na spôsob postaršieho pána, hrajúceho si na elegána, ktorý si myslí, že po ňom mladé baby (rozumej lesné žienky) šalejú, zatiaľčo ony sa z neho akurát vysmievajú. Cudzia kňažná upúta kontrastnými červeno-zlatými šatami (Lucie Loosová v kostýmoch opakovala postupy z Adriany Lecouvreur v Národním divadle). Princa zvábi tým, že plní jeho túžby – pristúpi na jeho hru s kamerou a natáča ho, je zrejmé, že vie splniť aj ďalšie nevyslovené Princove priania, a to na rozdiel od plachej „introvertnej“ Rusalky. Denisa Hamarová (Ježibaba) hrá len jednotvárnym mávaním rúk, ako sme u nej zvyknutí. Z hudobného hľadiska treba vyzdvihnúť najmä Malachovského, ktorého bas dozrel na veľké úlohy odboru. Stále skvelá zostáva Ľubica Rybárska (Kňažná). Výborne zohrané a zospievané boli tri žienky. Za spevákmi zaostáva orchester, aj keď na jeho mierne rastúcej kvalite vidno dobrú prácu šéfdirigenta Kyzlinka. Krátky článok sa nemôže púšťať do hĺbky, a preto verím, že s inscenáciou, ktorá predstavuje opačný pól obom „pražským rusalkám“, sa budú môcť oboznámiť pražskí diváci.
Písané z reprízy 25. 5. 2005.