zvláštní poděkování
Quantcom.cz

L’Italiana in Algeri vo viedenskej Staatsoper

Inscenácia Rossiniho ranej opery Talianka v Alžíri na scéne viedenskej Štátnej opery má už takmer 20 rokov a je dnes jedným z posledných „živých“ diel francúzskeho režiséra Jeana-Pierra Ponnelle. Tento neúnavný objavovateľ zabudnutej opernej literatúry a jej slávny režisér skonal predčasne len rok po tejto premiére. Je výnimočné – a vo Viedni za to môžu zrejme poctivé „oprašovačky“ –, že inscenácia je neustále veľmi živá, kontaktná, nestrácajúca rytmus a že i po tom, čo sa v nej vystriedala generácia umelcov, ešte vždy „zabývaná“ plnohodnotnými postavami a bezprostredným humorom. Pričom Ponnellov humor nevychádza z lacnej, formálnej aktualizácie, ale práve naopak zo zachovania času deja opery. Šťavnatosti a exotike neuberá dvestoročný rozdiel, skôr ju podčiarkuje, a divák sa tak môže, rovnako ako vtedy i dnes, kochať dobovo obľúbenou zápletkou, využívajúcou konfrontáciu Arábie a Európy.

Ak som hovoril o generačnej výmene umelcov, nebolo to náhodou, pretože 26. mája 2005 som bol svedkom debutu viacerých spevákov v tejto opere na prvej rakúskej scéne. Wolfgang Bankl, dlhoročný sólista Staatsoper, využil svoje komediálne nadanie, ale i zvučný bas veľkého rozsahu, aby vytvoril postavu Mustafu, alžírskeho bega. Nie celkom bez šaržovitosti sa predstavila Bori Keszei, mladá maďarská sopranistka – nová členka súboru Staatsoper, ako Elvira. Otrokyňa Zulma bola stvárnená mezzosopranistkou Antigone Papoulkas, kapitán korzárov Haly zas barytonistom Hansom Petrom Kammererom. Titulná postava bola po prvý raz zverená vyhľdávanej rossiniovskej interpretke Daniele Barcellone. Doma v role sú už dávno Alfred Šramek (Taddeo) a Juan Diego Flórez (Lindoro), ktorý vytvoril rozkošnú kreáciu málo zralého, roztržitého pubescenta. K tomu dodajme sviežo mladistvý lyrický tenor, nádherne a isto preklenuvší sebanáročnejšiu plochu, aby sme si vedeli predstaviť ten očarujúci pocit vidieť tohto majstra belcanta na javisku. Drobným nepresnostiam sa nevyhol orchester pod vedením Frédérica Chaslina, čo bola snáď jediná chybička krásy celej produkcie.

27.6.2005 00:06:12 Rudo Leška | rubrika - Recenze