Scéna.cz 

Ohliadnutie za opernými večermi na Vltave

Vltavské operné večery, ktoré sú pravidelným sobotným spoločníkom mnohých operných priaznivcov, vnímam dlhšiu dobu problematicky. Bývalo totiž pravidlom, že určujúcim kritériom pre výber titulov a interpretov (aspoň z pohľadu poslucháča) bol mainstreamový vkus, akoby sa Vltava bála o poslucháčov. Český rozhlas by sa však mal odhodlávať aj na menej prešliapané chodníky a zoznamovať tuzemské publikum s pozoruhodnými dielami a interpretmi, koniec-koncov tie „trháky“, ktorými sa rozhlas úfa prilákať pozornosť, sú dnes ľahko dostupné mnohými inými spôsobmi. Signifikantné je napr. uvádzanie českej opery – namiesto sprístupňovania bohatých vlastných fondov obsahujúcich početné nahrávky neuvádzaných operných diel Fibicha, Nováka, Foerstra, Martinů a tak ďalej, ak mám menovať len z tých najvýznamnejších operných skladateľov, neustále sa v dramaturgii objavujú obohrané, prečasto smetanovské nahrávky (vydané okrem iného aj na kompaktných diskoch). Zo svetovej opery panuje zasa pričasto Verdi a iné stálice operného Parnasu. Bežný poslucháč, ktorý sám nevyvíja aktivitu k zoznamovaniu sa s operou aj inými „kanálmi“ bude mať nepochybne veľmi malý obzor, i keby si Vltavu zapol každý týždeň. A to je pre vysielateľa „verejnej služby“ isto nelichotivé.

Posledné operné večery ma však donútili vyššie naznačené príkre stanovisko mierne prehodnotiť. Vďaka Európskej vysielacej únii bola uvedená romantická opera Édouarda Lala Kráľ z Ys na stredoveký bretanský námet. Hoci na dobu svojho vzniku /1875-1888/ je jej hudobný jazyk mierne zastaraný, prekvapí opera veľkou remeselnou zručnosťou, dramatickou kompaktnosťou myšlienkovým a výrazovým bohatstvom. Nepochybne by to mohol byť aj inšpiratívny javiskový kus. Na živej nahrávke z Toulouse zažiarila spomedzi vyrovnaných sólistov predovšetkým Sophie Koch v hlavnej mezzosopránovej úlohe princeznej Margared citlivo sprevádzaná zdatným orchestrom.

Hneď týždeň na to pripravil rozhlas ďalšiu perličku – Vivaldiho Montezumu. K tejto udalosti sme na našich stránkach pozývali, ale napokon radosť zo spoznávania málo hrávaného titulu značne skalila úbohá interpretačná úroveň lisabonského divadla. Živá nahrávka trpela predovšetkým neschopnosťou orchestru hraničiacou vôbec s akceptovateľnou mierou únosnosti. Myslím, že za takéto „obete“ na kvalite by sa inovácia repertoáru obetovať nemala.

Pohľad do budúcna oprávňuje k miernemu optimizmu – popri obligátnych ústupkoch (Traviata, Norma, Dalibor) sú avizované „neopočúvané“ opery R. Wagnera (Rienzi), S. Prokofjeva (Hráč), P. Glassa (Satyagraha) či diela zabudnutých skladateľov akými sú Lulyho žiak Jean-Féry Rebel či Mozartov súčasník Vincente Martíny Soler. Uvidíme teda, či ide o dlhodobý trend alebo o len chvíľkovú výnimku.