Scéna.cz 

Prodanka vo Viedni ako krutý obraz našej súčasnosti

Uwe Eric Laufenberg je režisér, ktorý sa vo viedenskej Ľudovej opere (Volksoper) zmocnil nového naštudovania Predanej nevesty – v tomto dome po trinástich rokoch. Tak ako u Smetanu, deje sa i tu všetko na českej dedine – pravda, v roku 2005 (alebo aspoň približne – v našich časoch). Dramatické dianie je zhustené do jednoho priestoru, ktorým je miestna telocvičňa. Asi nemožno nespomenúť, že inscenovanie tejto opery skrz demýtizovanie českej telovýchovnej tradície nie je nové. Ale kým v pražskej inscenácii Jiřího Nekvasila sa jedná len o ilustratívny, nedotiahnutý nápad, u Laufenberga je to kľúč k demaskovaniu spoločnosti. Do telocvične, v ktorej bežne cvičia deti (tu v rozohranej ouverture), sa totiž pripravuje miestna slávnosť (vlastne skutočne púť) – chlapi prinášajú sudy s pivom, výčap, lavice a nevyhnutné stuhy s národnými farbami, resp. lepšie povedané štátnymi farbami Českej republiky. Že ani trikolóra a ani štylizované kroje, ktoré si miestni oblečú v 2. dejstve, nezabránia hulvátstvu a pitke, je jasné.

Najhodnotnejšie ale nie je presunutie do súčasnosti a do osobitého priestoru, akokoľvek je dôvtipné, lež dômyselné vedenie postáv, vďaka ktorému inscenácia získava svoj zmysel. Mařenka (Kristiane Kaiser) je skutočne prostou dievčinou. Sympatie si získa skôr svojim temperamentom a prirodzeným pôvabom než intelektom. Sama je oblečená málo vkusne, vlastne po domácky. V 2. dejstve vidno, že Mařenka je v sexuálnom objektíve všetkých dedinských chlapov – a podotknime, že sa nijako neženýruje ani pri hrubom zvádzaní Vaška. Jeník (Dietmar Kerschbaum) je určite bystrejší. Na rozdiel od ostatných (sedliakov) je i oblečený viac-menej normálne, naozaj sem prišiel odinakiaľ. Kostýmy výrazne odlišujú i Hátu (elegantná lady v najlepších rokoch) a Míchu (oblek), zatiaľčo Ludmila má príšerné bodkované šaty pani z domácnosti, Krušina sa večne pohybuje v akomsi plášti na spôsob predavača-živnostníka v malom obchode. Výrazný je Kecal (Bjarni Thor Kristinsson) ustavične so svojou aktovkou a ulízanými vlasmi. Dôležité je postavenie zboru – dedinského kolektívu. Ten najprv vyháňa tvrdými gestami Jeníka po tom, čo „zradil svou milou“, ale kolektívny hnev (iracionálny, promiskuitný, krutý) rovnako ľahko pominie a obráti sa voči Kecalovi, ktorý má na konci opery čo robiť, aby ušiel. (Záver opery je idylický asi tak ako československá povojnová eufória, neskalená divokými odsunmi v pohraničí.) Niet priestoru venovať sa viacerým detailom. Dodajme len, že každá situácia bola do nuansov premyslená a logická a že každá postava mala svoju precízne vytvorenú psychológiu. Podarilo sa vytvoriť výbornú inscenáciu, ktorej kvality nemení ani bučanie polovice premiérového obecenstva (v zahraničí nejde o žiaden škandál).

Jediným nedostatkom inscenácie je pre mňa vedenie orchestra Marcom Piolletom, ktorému skrz naskrz chýba slovanská (ak chcete smetanovská) vrelosť, zaoblenosť fráz – orchester hrá často akoby sa jednalo o Strasussovu operu, expresívne a ostro. Výčitky však nemožno mať voči interpretom, ktorý boli aj v najmenšich úlohách vynikajúci (spomeňme Heinza Zednika ako Principála a Jennifer O’Loughlin ako Esmeraldu). Zážitok!